Ahoj, ja som tu už dlho nebola. Skoro som zabudla, ako sa to tu pridáva, tak dúfam, že sa mi to podarilo správne... Eh, ak nie, ospravedlňte ma, rada sa nechám poučiť.
Zamatová mašľa je niečo ako upútavka, snáď sa mi niekedy podarí aj rozbehnúť príbeh, ktorý som za týmto krátkym dejom videla. No nebude to hneď, tak dúfam, že vás aspoň pobavím touto epizódkou zo života jedného stredoškoláka... :)
Oh, a ďakujem Nori za beting.

V ten deň som naozaj mal strach ísť do školy. Vedel som, že sa  všetci budú smiať. Nemohlo to byť inak. A toho som sa naozaj bál. Nechcel som to.

Lenže on si to želal.

Večer, deň pred tým, než sme išli spať, za mnou prišiel do kúpeľne. Keď som sa osprchoval, vyutieral celé moje telo a dôkladne mi vysušil vlasy. Bol to svojim spôsobom dráždivý zážitok, ale zároveň mi pri tom pripomínal starostlivého rodiča. Vedel, že zrejme trpím otcovským komplexom. Nikdy som žiadneho nemal a občas ma pochytí túžba byť s niekým, kto sa o mňa bude starať. Kto pre mňa urobí také drobné službičky ako práve vyutieranie po sprche, alebo česanie vlasov. Oboje bolo v ten večer pre mňa hotový raj na zemi, keď mi to robil on. A ja som vrnel od spokojnosti. Postavil ma pred zrkadlo, celkom nahého, začal mi prečesávať pramene mojich blond vlasov.

Myslel som, že ku koncu tej slastnej masáže sa zosypem k jeho dokonalým nohám.

A potom mi okolo krku omotal tú vec, uviažuc mašľu vzadu na mojom zátylku.

„Chcem, aby si toto nosil stále. Neskladaj to, kým to neurobím sám,“ prikázal mi, vlastne skôr poprosil. A ja som nemohol odmietnuť. Nedokázal som to, po tom všetkom, čo pre mňa urobil. Hoci to znamenalo, že dnes idem do školy s čiernou zamatovou mašľou na krku. Po pravde, elegantne uviazanou a zladenou s oblečením, čo mi on vybral. Jej konce ma zmyselne hladili na zátylku. Občas som sa musel hryznúť do pier, aby som nezastonal, tak veľmi mi to pripomínalo jeho dotyky.

Bál som sa, ako budú reagovať spolužiaci. Je to predsa smiešne. Chlapec s mašľou na krku. Teda, nebola veľká. Len maličká, ale bola to nadýchaná zamatová mašľa. Mašľa, preboha! Chalani nenosia mašle.

Vzdychol som.

Preňho urobím všetko.

Hoci,... ísť nahý do školy? To by som si rozmyslel. Zastavil som sa pred vchodom. Nahý?! Nie. To by mi nedovolil. Je žiarlivý. Aspoň tým si môžem byť istý.

Mal som pocit, že kráčam na popravisko, keď som vstupoval.

Radšej som sa pokúšal nehľadieť okolo seba a premýšľal som o ňom. Nepotreboval som vidieť tie pohľady, aj tak sa na mňa pozerali divne už od môjho nástupu.

Vďaka nemu sa môj život zmenil. Milujem ho. Vážne. Mám sedemnásť. Teoreticky by som mal práve postupovať na vyšší stupeň inteligenčnej úrovne spolu s končením pubertálneho ošiaľu. Mal by som premýšľať o budúcnosti plnej veľkých plánov a hrdinských skutkov. Mal by som sa obzerať po dievčatách.

Ale ja žijem s mužom o osem rokov starším, plniacim úlohu môjho otca i milenca. Naozaj. Môžem neľúbiť niekoho ako on?

Je dokonalý vo všetkých smeroch. Krásny mužský exemplár, myslím, že mi ho závidia všetky spolužiačky. Počul som ich špekulovať o tom, či je môj brat, alebo bratranec... Ale nespýtali by sa ma. Za nič na svete. Hovoriť so mnou znamenalo klesnúť na rebríčku popularity. Tak radšej predpokladali, že sme príbuzní. Obaja sme plavovlasí. Možno preto. Lebo inak sa na seba vôbec nepodobáme.

On je nádherný, s črtami Brada Pitta a... Dobre. Brad Pitt práve nie. Je omnoho mužnejší. Má úžasne pravidelné rysy tváre a najvýraznejšie zelené oči na svete. A jeho telo... božské. Nikdy nepochopím, prečo si vybral práve mňa. Prečo chlapca bez akýchkoľvek špeciálnych vlastností, či výnimočnej krásy. Dokonca nie som ani nadmerne inteligentný.

Milujem ho. Nemôžem si pomôcť.

Posadil som sa do svojej lavice bez toho, aby som zaregistroval čo len jeden pohľad. No vedel som o nich. A hlavne som ich počul.

Ignorovať ich bola moja jediná možnosť, ako prežiť. Nechcel som sa do ničoho zapliesť. Naposledy, keď ma zbili... to som s ním ešte nežil, ale poznal som ho. Odvtedy sa ma nikto neodváži ani dotknúť. Rozruch, ktorý kvôli tomu on narobil... Riaditeľovi to nestálo za to. Mne tiež nie. Radšej som sa vyhýbal problémom. Ale vtedy, v ten deň, keď som ich videl odchádzať z riaditeľne so stiahnutými chvostmi, som plakal ako dieťa od úľavy, že viac nebudú modriny, škrabance a zlomeniny. Aspoň nie od nich.

Nikto mi nikdy nedal viac, ako on za ten jeden rok, čo sa poznáme.

Vytiahol som si učebnice, čoskoro bude zvoniť.

„Takže z teba je teraz chodiaci cukríček, náš malý pupuško?“ Zažmurkal som od prekvapenia. Predsa sa niekto odvážil? Aha, to bol ten nový. Nikto mu ešte nepovedal, ako to so mnou je. Asi sa hanbili.

No, ignoroval som ho. Čo iné som mohol robiť?

„Hovorím na teba, ty skrčok!“ zahučal, reťaze na jeho krku zarinčali. Skrčok? To slovo je staršie než ja, pomyslel som si. Opakujem, čo iné som mohol robiť?

Od šoku som celkom stuhol, keď ma schmatol pod krkom a vytiahol z lavice. Tak dlho už to nikto neurobil. Skoro sa mi podarilo na ten pocit ohrozenia zabudnúť. Skoro.

Ten nový zapadol do party veľmi rýchlo. Tuším sa volá Scott, ale nedával som pozor, keď sa  predstavoval. Myslel som na Neho. Ako vždy, keď sa nudím.

Vážne som netušil, čo robiť. Ak by som sa pokúsil brániť, bolo by to horšie, takže som sa len prikrčil pred ranou, ktorá neprišla...

Profesor biológie vošiel do triedy, ja som sa s rachotom sklátil na stoličku, a následne spolu s ňou na zem. Zadržal som výkrik bolesti, keď som dopadol celou váhou tela na svoju ruku a rýchlo som zakamufloval svoj pád pozdravom vyučujúceho.

Dovolil nám sadnúť si. Mal som v očiach slzy. Ruka ma bolela od zápästia po lakeť, no zlomená nebola. To by som poznal.

Ale budem tam mať modrinu.

Vďaka záhadným šťastným okolnostiam sme mali biológiu, najvoľnejšiu hodinu v rozvrhu. Profesor bol hluchý ako peň.

V bočnom vrecúšku tašky som ešte mal svoju pohotovostnú lekárničku zo starých čias. Vytiahol som masť na pomliaždeniny, hneď ju rozotierajúc po zranenej pokožke.

„Je to nechutné,“ začul som zrazu spoza seba. „Vyzerá s tým ako šibnutý!“

Čakal som hromadné pritakania, vedel som o čom hovoria. Ale vtedy sa na moje prekvapenie ozval neistý dievčenský hlas slovami: „Vlastne je to rozkošné a istým spôsobom hriešne vzrušujúce.“

Stuhol som.

Hriešne vzrušujúce?

„Uhm,“ prisvedčila ďalšia z mojich spolužiačok, tyraniek. S istotou som vedel, že táto mi pred rokom do tašky nasypala mravce. „Stále sa musím pozerať ako mu to hladká krk. Mám z toho zimomriavky.“

Rýchlo som natočil jednu skúmavku dozadu. Chcel som vidieť ich výrazy. Uškrnul som sa. Dokonalý šok. Hihi.

„Je to ako značka vlastníctva. Ako obojok, ale nie v zmysle skrotenia. Skôr ochrany.“ T/to bola tá beznádejná romantička. V kabele má určite aspoň dva romány, čo dnes prečíta.

„Tiež by som takú chcela. Hovorí: Môžeš sa pozerať, ale nedotýkať. On je môj!“

Všetky nadšene prikývli. Nemohol som sa spamätať z toho úspechu. Tuším nakoniec nebude až také strašné to nosiť.

Spokojne som sa usmieval, keď som plnil pokyny laboratórneho cvičenia.

Večer mu všetko porozprávam. A ruka ma už skoro nebolela. Nakoniec to mohol byť celkom dobrý deň...

... nebyť profesora Bhiniasa. Učiteľa nemčiny.

„Čo to máte na krku, Jake?“ skríkol hneď na začiatku hodiny.

Zväčša v škole nie som mnohovravný a toto naozaj nepotrebovalo odpoveď. Bolo to jasné aj odtiaľ, kde stál.

„Chcete ma ignorovať?!“ hučal.

Čo mu to dnes preletelo cez nos? Ahá, zabudol som. On ma nenávidel predsa vždy.

„Nie, pane,“ odvetil som mierne. Naozaj som nechcel problémy. Ale on zrejme áno.

„Tak teda odpovedzte na moju otázku. Čo to máte na krku?!“ vážne reval. Jeho tvár sfialovela, pripomínala poriadne vyzretý baklažán. Zľakol som sa, aby nedostal infarkt. Má už svoje roky.

„Stuhu, pane.“ Pokúšal som sa znieť ako psychiatri a hypnotizéri vo filmoch. Upokojujúco, starostlivo.

„Sme snáď na maškarnom?! Okamžite si tú somarinu zložte!“

Tak toto nie! Znevažoval dar od neho! Dokonca ma nútil porušiť slovo, ktoré som mu dal.

„Nie, pane,“ povedal som. A problém bol na svete.

––––––––––––––

Na stoličke v riaditeľni som sedel po prvý raz. Vtedy, keď sa končilo moje utrpenie, som tu nebol. Až dnes.

Zahanbene som sa vrtel na tom tvrdom, nepohodlnom kuse dreva a očakával jeho príchod. Bude zo mňa sklamaný. Rozplačem sa.

Dvere sa otvorili.

Och, ten pohľad, čo musel mať pred očami. Ja, chrbtom k nemu na stoličke. Riaditeľ v kresle oproti mne, s podráždeným výrazom. Bhinias opretý o stenu, hneď vedľa Scotta. Nespomenul som to? Sú príbuzní.

Netušil som, ako sa tvári on, ale dúfal som, že nie je príliš naštvaný. Mohlo by mi hroziť doživotné ticho od všetkých v tejto škole, ak by sa do toho oprel.

Položil mi svoju teplú dlaň na rameno a ja som cítil iskričky rozkoše sršiace rukou až po dlaň. Ešteže to nebola tá zranená.

„Čo sa stalo?“ jeho hlas mnou vždy zarezonoval.

Hľadal som útechu v jeho teple, chcel som sa mu stúliť do náručia, ale stále to boli iba detinské želania. Ak neprijmem svoju zodpovednosť, nikdy sa mu nebudem môcť vyrovnať.

„Odmietol som poslúchnuť profesora Bhiniasa,“ priznal som sa.

„A napadol si spolužiaka! Tuto Scottyho, keď mi pomáhal,“ zvolal ten nenávidený muž škodoradostne. Pomáhal? Pokúsil sa ma uškrtiť. Ja som sa len uhol, aby mi nepokrčil stužku.

Obaja sme Bhiniasa ignorovali. Bol proste nezmysel, že by som mohol napadnúť chalana dvakrát väčšieho a mohutnejšieho než ja.

„A prečo si odmietol? O čo ťa žiadal?“ spýtal sa ma. No skôr, než som sa stihol vyžalovať, do toho skočil nenávidený profesor: „Tú smiešnu vec na jeho krku si proste nechcel zložiť!“ zasa hučal. Ale oproti sile Jeho hlasu znel ako mucha proti tornádu.

Zamračil sa.

Určite sa zamračil.

„Chcete povedať,“ á, už to bolo tu, “že diskriminujete toho chlapca? Dievčatá môžu nosiť šperky od výmyslu sveta a on nemôže mať jednu hlúpu stuhu? Pevne verím, že žartujete. Určite ste ma sem nezavolali len preto, že si nezložil stuhu z krku. Mimochodom, darček odo mňa.“

Dúfam, že sa nezačnem smiať.

Riaditeľ rezignovane sklonil hlavu. Aj tak boli tie slová venované šokovanému Bhiniasovi. „Netvrďte mi, že nosenie ozdôb je trestné! Lebo ak áno, tak sa rád porozprávam s rodičmi ostatných ovešaných dievčat, ktoré ste si určite tiež predvolali. A...“ zľahka zvýšil hlas, “ opovážte sa ešte raz naznačiť, že napadol spolužiaka. Toto,“ pohŕdavo mávol rukou ku Scottovi, „by ho jednou ranou dostalo k zemi!“

Zazvonil mu mobil.

„Teraz ma ospravedlňte. Odchádzame.“

Cestou k dverám nahnevane roztvoril telefón a tichým hlasom začal hučať do svojho asistenta.

Pokorne som ho nasledoval.

A spokojne som sa usmieval.

–––––––––––––––

Zaviezol ma až domov. Vraj dnes už do práce nepôjde.

Čudoval som sa prečo. Ale hovorí sa: „Darovanému koňovi na zuby nepozeraj.“

Nepozeral som.

Bol som rád, že budem s ním a užíval som si každý okamih.

V aute, vo výťahu (bývame na siedmom poschodí super luxusného domu), aj doma. Síce väčšinu času telefonoval, no kontroloval ma pohľadom, pomohol mi z auta, postrčil ma do kabínky, čo nás vyviezla hore. Proste spravil všetko ako správny otec, alebo starší brat. Až na ten detail, že som vždy pri jeho dotykoch pocítil vzrušenie.

Mimovoľne som uvažoval o mašli. Vďaka nej sa mi dnes stalo toľko skvelých vecí, vynechajúc Scotta a Bhiniasa. Budem ju mať rád, rozhodol som sa. Jej šteklivá prítomnosť ma rozpaľovala.

„Choď do sprchy,“ povedal mi; vie, ako milujem kvapky vody na svojom tele. Kedysi som si ich nemohol dopriať. Ale teraz sa v nich denne vyžívam čo najdlhšie.

S radosťou som utekal do kúpeľne, stiahol som zo seba všetko šatstvo, vošiel som dnu a otočil kohútikom. V prvej chvíli som si neuvedomil, čo je zle. Až keď mi bolesť prenikla do hlavy.

Potom som vykríkol.

Zle som zvrtol ruku, pomliaždeniny boli ešte citlivé. Ak sa do dozvie...

Otvorili sa dvere, mohol som vidieť jeho siluetu.

„Deje sa niečo?“

Snaživo som pokrútil hlavou, ruku za chrbtom. Aj tak ju cez zahmlené sklo sprchového kútu nemohol vidieť.

„Nie!“ zvolal som cez svišťanie kvapiek.

Nič si nevšimol. Vďaka ti, anjelik strážniček. Našťastie som nemal veľmi veľké modriny. Nebol to až taký hrozný pád. Zrejme si nič nevšimne ani keď budem pred ním nahý. Mastička zabrala a červené škvrny, ktoré mi zostali, sa dali vysvetliť. Trebárs poviem, že som sa udrel o skriňu, alebo tak. Niečo už potom vymyslím. Len nech sa nedozvie pravdu. Vybuchol by.

Vypol som sprchu a vykročil do zaparenej kúpeľne. V zrkadle som nevidel ani svoj tieň, také bolo biele.

Keď sa okolo mňa ovinula mäkká osuška, nebol som prekvapený. Mal som to predpokladať. Pritúlil som sa k nej a nechal ho, aby ma sušil od krku, cez ramená, až po... „Aú!“ vykríkol som, keď pritlačil osušku na moju ruku. Akoby presne vedel, kde som zranený, hoci to bolo nepravdepodobné.

„Narazil som do skrine,“ rýchlo som zakňučal. Sušil ma ďalej, ale mal som pocit, že mi neverí ani sovo.

„Ráno si bol v poriadku a odkedy sme prišli, ešte si sa k žiadnej skrini nepriblížil.“ To vyzeralo zle. Hovoril tým jeho tónom, ktorý by zalarmoval národnú gardu, ak by chcel.

„Myslel som stenu. V sprche,“ opravil som sa.

„Naozaj?“ uštipačne kontroval. Lenže, akoby sa tým ďalej nemienil zaoberať. Odložil uterák a pohladkal ma po krku.

Uch, mašlička!

Pred sprchou som ju nezložil. A teraz... Otočil som sa k zrkadlu, ktoré pre mňa utrel a videl som ako zamat zúfalo visí.

Skormútene som pohladkal zničenú látku a obrátil svoj psí pohľad naňho.

Zasmial sa.

„Nezáleží na tej stuhe, ale na tom, že ju nosíš,“ povedal. Zašmátral rukou vo vrecku nohavíc a vytiahol rovnakú.

„Mám ich viac. Pre prípad...“ vysvetlil.

Vďačne som ho objal, a vzápätí som sa vznášal v jeho náručí, keď ma niesol do spálne. V takých okamihoch sa mi zdal byt príliš veľký a cesta príliš dlhá. Chcel som ho mať celého pre seba hneď.

Zložil ma na posteľ veľmi opatrne. Možno o tom nechcel hovoriť, ale na tú ruku nezabudol.

Zastonal som mu do pusy, keď ma pohltil a nechal som sa unášať jeho vášňou k vrcholu. Vedel som, že po tomto ráno zrejme nevstanem. Mal divokú náladu.

Až tak divokú, že som ku koncu bezuzdne kričal rozkošou. Ale jeho milovanie bolo naozaj dôkladné, nenechal jedinú bunku môjho tela bez opatery.

Rozhodne bude patriť k tým spomienkovým.

„Nikdy mi už neklam,“ zachytil som niekde na okraji vedomia, keď som zaspával v jeho objatí.

–––––––––––––––

Ráno som sa zobudil nadmieru ubolený, no príjemné dotyky na mojom zadku boli dostatočným odškodným.

Že mi vlastne len natiera ošúchanú pokožku som si uvedomil, až keď boli jeho ruky preč, a ja som zostal neukojene ležať na bruchu ako ma zanechal.

„Vstávaj, musíš do školy,“ budil ma neúprosne. Neuvedomoval si, že zo mňa včera vysal všetku energiu? Prebral ma po Tom ešte dvakrát a zmiloval do bezvedomia. Susedia museli mať naozaj príjemnú noc.

Ale urobil to tak, aby som zabudol na všetku bolesť. Ani som nevedel o svojom zranení.

„No tak, lenivec. Raňajky už budú!“ volal z kuchyne. To ma prebralo. Raňajky sú moja práca! Na tom sme sa predsa dohodli.

Schmatol som jeho košeľu z nôh postele a rýchlo som sa do nej zabalil.

„Prečo nezvonil budík? Chcel som dnes urobiť palacinky!“ hneval som sa.

Usmial sa.

„Si rozkošný. Zvonil, len si ho nepočul.“

Som rozkošný? Asi sa červenám. Na lichôtky si nikdy nezvyknem. Už pokojnejšie som sa usadil k stolu a zasykol som bolesťou. Ešteže dnes máme skôr praktickejšie hodiny, kde nemusím byť furt na zadku.

Položil predo mňa tanier s kopou ovocia. A jahodový koktail. Uch, musel som sa oblizovať pri tom pohľade.

Usadil sa oproti mne. Jeho tanier bol skôr zmesou zeleniny. Bol vegetarián, a ja som si nepamätal, kedy sa v tomto byte naposledy ocitlo mäso, takže som ním bol v podstate tiež. Nedobrovoľne, ale bol.

Automaticky som plnil svoju pusu kúskami kiwi, pričom som ho uprene sledoval. Zasa ma uchvátil. Bol už oblečený, kravatu mal rovno a sako bez poškvrny. Myslím, že čítal materiály do práce, nechcelo sa mi skúmať ten papier.

Vyzeral ako bohatý biznismen. Vlastne, bol bohatý biznismen. Ale nie všetci tak vedia aj vyzerať.

„Utekaj sa obliecť, musím ti ešte zaviazať stužku.“

Poslušne som vstal, odšuchtal sa do izby a vzal pripravené oblečenie. Fakt netuším, kedy sa stíha starať o moju garderóbu.

Rozhodol som sa dnes obliekať v kúpeľni. Aj tak by som tam musel. Umyť si zuby, učesať sa...

Všetko moje dnešné oblečenie bolo v tmavozelenej farbe s čiernymi pruhmi, ozdobami, gombíčkami. Proste ladilo k stuhe.

Dokonca aj spodné prádlo.

Začal som sa obliekať, keď som sa zbadal v zrkadle.

Prečo ja?

Znova mi napadla tá otázka. Zaoberám sa ňou už dlho, ale odpoveď som ešte nenašiel. Pustil som všetko oblečenie na zem a pozeral som sa na seba v tej sklenenej pravde.

Vyzerám tak obyčajne.

Som chudý a nie veľmi vysoký. On tomu hovorí štíhly. Mám bledé telo, naozaj nič moc. Moja tvár stojí ešte za menej. Nie som škaredý, no krásavec tiež nie. Som hrubý priemer s celkom obyčajnými črtami. Špicatá brada, úzky nos, svetlé pery, vysoké čelo. Možno oči.

Tie si na sebe naozaj cením. Oči farby medi. Tej najčistejšej medi.

Keď som bol malý, mama ma chodila ukazovať susedám a predvádzala ma hneď, ako modré dúhovky konečne ukázali svoj poklad.

Bol som miestna atrakcia.

Kým si po mňa neprišiel on. Nechcem vedieť, ako sa dozvedel, kto som a kde žijem. Stretli sme sa raz predtým. Náhodou. Na ulici. Vrazil som doňho, lebo som od hladu nevidel. Matka zasa minula všetky peniaze, netušil som na čo.

Ale vtedy tam zrazu bol... v tej najhoršej štvrti v jeho luxusnom aute... a ja som videl, ako matke priniesol peniaze...

Naozaj som to netušil.

Prečo?

Päť mesiacov sme žili v relatívnom bohatstve. Mama mala dosť na drogy, milencov, aj na mňa. Lenže potom zasa začala chodiť preč. A keď sa čierne maserati opäť zjavilo pri našom domčeku, jeho majiteľ bol besný od zúrivosti.

Neviem, čo mame vtedy povedal, koľko jej za mňa zaplatil, ani prečo sa tak hneval. Mal som podozrenie... mám ho doteraz, no nevedieť, niekedy znamená mať nádej.

>Prosto... v ten deň ma zobral so sebou. Sľúbil, že sa tam nemusím vrátiť. A ja som ho miloval za všetko, čo pre mňa urobil. Milujem ho aj teraz, keď mi uväzuje mašličku okolo krku. Milujem ho za to, aký je.

„Obliekaj sa!“ napomenul ma vo dverách. „Lebo zmeškáme.“

Aj za to ho milujem.

Hľadel som naňho celú cestu ku škole, i keď mi pomáhal vystúpiť. Je možné, že ma ľúbi? Mňa? Obyčajného chlapca z ulice?

Prečo, dočerta?!

Čím som si to zaslúžil? Ktorá je tá vlastnosť, črta, ktorá mu na mne učarovala?

Neviem. Šiel som do školy a vedel som, že sa opiera o auto. Čakal, kým vojdem do budovy. Ako vždy.

Milujem ho!

Otočil som sa, rozbehol k nemu a vrhol som sa mu do náručia. Milujem ho, myslel som si, keď som ho bozkával so všetkou silou tohto citu.

Bolo mi jedno, že ma uvidia všetci spolužiaci. Majú mi čo závidieť. Som síce gay, ale s perfektným sexuálnym životom, s dokonalým milencom a partnerom na celý život.

Dúfam...

Mimochodom, skoro som zabudol, volám sa Sebastian Jake.